Balóny má každý rád. A deti asi najviac. Netušia však, že aj balóny majú rady deti. Vždy netrpezlivo čakajú, kedy budú nafúkané a budú môcť splniť svoje poslanie- rozdávať radosť a šťastie. Taký balón to nemá ľahké. Konkurencia je totiž veľmi veľká. Balónov je od výmyslu sveta- rôzne farby, tvary, svietiace, blikajúce….verte, že v takomto svete balónov je ťažké vyniknúť. A tak aj náš balón, volajme ho Bubo, trpezlivo sedel a čakal, až si ho niekto vyberie. Veľmi túžil byť nafúkaný a dostať sa k nejakému milému dieťatku, ktorému rozžiari tvár úsmevom. Býval vo veľkej krabici na poličke spolu s ostatnými balónmi a čakal na deň D. Lenže akosi neprichádzal. Balón Bubo bol pekný, ale ničím výnimočný. Mal krásnu sivú farbu a vedel sa nafúknuť do ozaj veľkých rozmerov. To však nestačilo. Deti si zakaždým vybrali nejaký iný, či už žltý, ružový, modrý…sivý balón Bubo ostával stále v krabici. „Prečo ma nik nechce? To naozaj musím mať tie komerčné obľúbené farby? Modrá, ružová, žltá…a čo ja? Kedy sa dostanem na rad?“ žialil potichu Bubo a len sa márne prizeral, ako sa iné balóny pyšne zdúvali, keď ich pán predavač nafúkol. „Ty sa tak skoro nedočkáš. Si nevýrazný a nudný. Zabudni, že ťa niekedy nafúknu. Radšej sa s tým rýchlo zmier,“ nadraďovali sa iné farebnejšie balóny. Bubo sa však nevzdával. Odmietal sa zmieriť s -pre balón- tak krutým osudom. „Aj ja túžim byť nafúkaný. Chcem zažiť ten pocit, keď vyletím do vzduchu a uvidím celý svet. Kto mi ho len dopraje?“ Už -už si milý balón myslel, že navždy ostane v predavačovej krabici, keď jedného dňa do obchodu vošiel malý chlapček s mamou. Volal sa Peťko a mal 6 rokov. Nemal vôbec svoj deň- a tak sa aj cítil. Lenže mama ho donútila ísť nakupovať a aby mu zlepšila náladu, zobrala ho vybrať si balón na šnúrke. „Balón,“ hundral si Peťko. „Čo som malý? Veď ja predsa nie som decko.“ Pozrel sa do krabice plnej spľasnutých balónov a rozhodol sa, že si vyberie podľa svojej aktuálnej nálady. A vybral si nášho sivého Buba. Ten od šťastia ani nedýchal. Neveril vlastným ušiam- skutočne si ho niekto vybral? Vôbec si nevšimol, že sa Peťko tváril namosúrene, úplne inak ako ostatné deti, ktoré si zvyknú balóny vyberať. Jeho nadšenie bolo také veľké, že zatienilo aj Peťkovo frflanie. Bubo pyšne vyletel do vzduchu a naplnený vzduchom sa veselo hompáľal na špagátiku. Povedal si, že tohto zamračeného malého chlapca rozveselí, a tak sa hompáľal zľava doprava, hore-dole, až Peťkovi vyčaroval na tvári úsmev. „No, konečne sa usmievaš, Peťko,“ povedala mu mama. „Celý deň sa na všetko len mračíš.“ „Áno, mami, mal som zlý deň. Ale už je dobre. A vieš čo? Ak by som ho taký nemal, nikdy by som si sivý balón nevybral, moja nálada bola rovnakej farby ako on. Už sa ale cítim na žlto až oranžovo. I so sivým balónom.“ A tak aj sivé balóny, ktorých bolo v krabici ešte neúrekom, pookriali. Lebo zistili, že aj ony môžu niekomu rozžiariť deň. Hoci sú nepopulárne sivé. A náš Bubo? O tom sa ešte medzi balónmi dlho hovorilo. Stal sa hrdinom pre všetky nevýrazné balóny, ktoré tak dostali nádej, že si raz aj ony nájdu toho svojho Peťka.
pustiť audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
