Stalo sa to dávno, ešte v časoch, kedy stvoriteľ Zem dotváral. Chodil po prírode a tvoril, čo mu napadlo. Hotové mal už jablko, hrušku, slivku, marhuľu, a tak sa pustil do zeleniny. Dával jej rôzne tvary i farby. Keď už mal papriku, paradajku, kaleráb a zemiak hotové, povedal si, že by to chcelo nejaké zmenu- niečo väčšie a iné, ako doteraz. A tak stvoril tekvicu, oranžovú guľu, tú prírodnú futbalovú loptu, ktorú všetci poznáme. Hneď ako svetlo sveta uzrela, cítila sa veľmi dôležito. Pozerala na ostatnú zeleninu a bola hrdá- veľkosťou i farbou sa jej zatiaľ nik nevyrovnal. Bola to veru riadna chvastúnka, lebo sa pýšila pred ostatnými: „Ja som to najlepšie, čo vytvoril. Som veľká, farebná, okrúhla.“ Ostatná zelenina len počúvala a hrdú tekvicu ignorovala. Liezla im neskutočne na nervy. Každý mal predsa svoju farbu, tvar i veľkosť a nepotreboval sa chvastať. Ale tekvica s tým nevedela prestať. Dostali sa tieto chýry do uší Stvoriteľa, ktorý si raz za čas poriadok vo svojich výtvoroch robil. Nuž prezliekol sa za pustovníka, dal si staré roztrhané šaty, vychodené topánky a vybral sa pozrieť, či sú chýry o nafúkanej tekvici pravdivé. Hneď ako dorazil medzi zeleninu, bolo mu jasné, že prišiel práve včas. Tekvica sa v záhrade rozťahovala, najlepšie miesto v hriadke zabrala a nikoho k sebe pustiť nechcela. „Toto je moje teritórium, moja zem, nik sem svojimi koreňmi prísť nemôže.“ „Ale veď nik nepovedal, že toto je len tvoje územie,“ hnevali sa fazuľky. „Záhrada je predsa spoločná.“ „Čo sa deje, milé stvory,“ vstúpil im do hádky prezlečený Stvoriteľ. „Čo ťa do toho, somrák akýsi,“ zahriakla ho rozhnevaná tekvica. „No, milý pustovník, nevieme sa dohodnúť, komu patrí táto najúrodnejšia časť záhrady. Tekvica sem nikoho nechce pustiť, vyháňa nás a tvrdí, že pre je len pre jej úžasné korene.“ Vysvetlila mu fazuľka. Stvoriteľovi sa prestal jeho oranžový výtvor páčiť. Rozhodol sa, že jej dá príučku. Nebola úctivá k svojim ani k cudzím, a to on netoleroval. „Mám nápad. Prešiel som veľa krajín, videl všakovaké ovocie i zeleninu, zažil mnohé spory o pozemky. Myslím, že by ste sa mali dohodnúť. Ten, kto bude mať najúrodnejšiu zem, mal by ľuďom aj najviac dávať, odvďačiť sa za to. Jednoducho si to odpracovať.“ „Ale ako to myslíš? Veď ľuďom predsa dávame všetci rovnako, naše plody sú len pre nich,“ nechápala fazuľka. „No, rozhodne by mal urobiť niečo navyše. Nemalo by ísť len o plody, ale mal by mať ešte nejakú pridanú hodnotu. Čo ja viem, napríklad ozdobnú.“ „Tak to je definitívne,“ skočila mu do reči mlčiaca tekvica, ktorej sa jeho nápad začal pozdávať. „Ja som najväčšia zo záhrady, najkrajšia, mojou farbou môžem i domácnosti zdobiť.“ Sebavedomo vyhlásila. „Počkaj, milá tekvica, neunáhli sa. Počul som, že Stvoriteľ hľadá zeleninu, ktorú by ľudia aj na dekorácie používali. A rozhoduje sa, ktorá by na tento účel bola vhodná. Ak by si to vyhrala, mohla by si mať najúrodnejšiu zeminu i miesto. Len ešte neviem všetky detaily, ako to vlastne s tým zdobením myslí….“ „To mi je jedno. Kto už iný by to mal vyhrať? Idem do toho. Ja to chcem. Nič iné ma nezaujíma.“ „Dobre,“ povedal pustovník, zrazu sa premenil na Stvoriteľa v plnej kráse. Všetka zelenina až zamrela od prekvapenia. „Tekvica milá, prišiel som, lebo som počul, že tvoja pýcha až do nebies siaha. Tvoje ego okolité vrchy prevyšuje. A veru, presvedčil som sa, že je to pravda. Potrebuješ preto trochu uzemniť. Rozhodol som sa, že budeš ľuďom slúžiť, ako si chcela. Každý rok si ťa v zime budú kupovať, aby ťa na dekorácie použili.“ „Áno, veď to chcem. Dobre si si vybral.“ Skočila mu do toho tekvica. „Áno, budeš mať, čo chceš a čo si za svoje nafúkané správanie zaslúžiš. Akurát, že ťa budú ľudia každý rok na strašidelné účely používať. Vždy koncom októbra do teba vytesajú hrôzostrašné tváre, vydlabú ťa a budeš pri domoch duchov strašiť. Aby si aspoň raz do roka všetkým i sebe pripomenula, že pýcha a nafúkanosť k ničomu dobrému nevedú. A už vôbec nie k zásluhám.“ Tekvica hneď oľutovala svoje prílišné nadšenie a aktivitu. Ale už bolo neskoro. Odvtedy každý rok pod nožom ľudí skončí, ktorí si z nej, ako stvoriteľ povedal, strašidielka robia. Za svoju túžbu po najlepšej pôde trpko zaplatila. A ešte viac za svoje správanie, ktorým aj Stvoriteľa rozhnevala. My ľudia ju však napriek tomu radi máme. A niektorí do nej namiesto nahnevaných halloweenskych tvárí tesajú srdcia, či usmiate veselé výrazy, aby aspoň trochu jej každoročné utrpenie zmiernili.
pustiť audiorozprávku
Pre tých, ktorí ešte nechcú ísť spať...
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!