V jednom peknom peračníku žila ceruzka. Bývala na druhom poschodí, keďže to bol poschodový peračník. Spolu s ňou malo v jej „byte“ bývať pero, guma, strúhadlo i malé pravítko. Taký bol pôvodný plán. Iné pochodia obývali farebné pastelky, fixky, nejaké špeciálne perá a kružidlo. Lenže Timo, ktorému peračník patril, tento domový teda peračníkový poriadok nedodržiaval.
Vždy nahádzal dnu jedno cez druhé, a tak boli písacie pomôcky zmätené. Ony mali rady poriadok a ten si chceli udržiavať vo svojom byte. Lenže nemohli, stále boli inde a nikde nie na stálo. „To je hrozné,“ nadávalo pero. „Cítim sa ako v striedavej starostlivosti. Stále som niekde inde a nikde nemám svoje miesto.“ „Pravda, veru.“ Pridalo sa strúhadlo. „Sme ako putovníci, ktorí stále cestujú. Keď už si konečne zvyknem na jedno poschodie a ten pach, čo po pastelkách ostáva, zrazu skončím úplne inde, kde sú nahádzané perá bez vrchnákov a zatekajú kade tade.“ Ceruzka mlčky počúvala kamarátov a tiež trpela. Túžila mať svoj bytík na druhom poschodí, svoj priečinok, ktorý bude len a len jej. Už neverila, že u Tima nastane nejaká zmena.
Poslednou nádejou bola pre ňu jeho mama, ktorá sem tam do peračníka nazrela, vždy ho donútila si ho upratať. To aspoň mala, pre čo žiť a dúfať, že raz si Timo na tento spôsob ukladania vecí zvykne. Lenže aj tak ich vždy roztriedil kade tade, stále menila spolubývajúcich, nielen poschodie, a veru nie s každým to bolo med lízať. Najmä pastelky smrdeli a boli neskutočne hlučné. Potom aj Timova mama kapitulovala a už na peračník ani len nepozrela. Vraj stratila energiu. Lenže tá došla aj ceruzke. Rozhodla sa odísť. Nebude ona v takejto anarchii žiť! Radšej odíde a nájde si nový domov.
Peračníkov je predsa v škole veľa. Hádam bude niekde poriadok. Napríklad u takej Hanky. Tam sa všetky písacie pomôcky usmievajú, majú pevný režim a istoty! Tak sa ceruzka bez toho, žeby niekomu niečo povedala, zdvihla a počas družiny, keď všetci ostatní v peračníku oddychovali a spali, odišla. Ako asi odíde ceruzka? No musí sa postaviť na tuhu, šmyknúť sa po nej dole a potom sa gúľať. Zastala až pri vedľajšom stole a čakala, koho jej osud do cesty priveje. Keď sa deti z dvora vrátili a išli si v škole písať domáce úlohy, Timo mal problém. Úloha z geometrie sa bez ceruzky nezaobíde. Začal ju hľadať, otvoril peračník a všetko sa naňho a na lavicu vysypalo.
„Timo, to nemyslíš vážne!“ povedala pani učiteľka, keď zazrela tú spúšť. „To máš takýto bordel v peračníku? Tam by som ani ja nechcela bývať. Nečudujem sa, že tam ceruzku nemáš.“ Timo sa zahanbil, celá trieda naňho pozerala. „Ja si teda už peračník budem upratovať.“ „Sľubuješ?“ „Áno.“ „Dobre, Timo, ale ak ti v ňom ešte raz taký neporiadok uvidím, budeš upratovať všetky peračníky v družine! Každému jednému neporiadnemu žiakovi, a tomu ver, že je ich tu dosť!“ O tom teda Timo mal prehľad a vôbec sa mu nechcelo také niečo robiť. „Veď aspoň tú ceruzku, pero a strúhadlo môžem mať na poriadku,“ povedal si. Ostatné až tak často nepoužívam.
Zohol sa po padnutú gumu a tam jeho ceruzka. Potešil sa, vzal ju späť, pekne ju na jej pôvodné miesto uložil. Vtedy sa ceruzke konečne splnil sen o stálom domove. Aj keď to znie neuveriteľne, Timo o poriadok dbal, ako pani učiteľke sľúbil. Mama bola naňho hrdá: „Tak predsa len moje upozorňovania zabrali.“ Nikdy sa nedozvedela, že za tým všetkým bola jedna nespokojná odkotúľaná ceruzka. A jej spasiteľka pani učiteľka.
prehrať audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!