Bola raz jedna žaba. Bola malá a hnedá, taká nevýrazná kŕkanica, ktorú si nik nevšímal. Jej hnedosť ju robila takmer neviditeľnou. Žabka to však nebrala ako výhodu. Dosť ju to trápilo, lebo sa jej stávali divné veci. Raz si na ňu sadol kocúr Muro, ktorý ju na kameňoch prehliadol. Inokedy zase pes Boro, ktorý ju v zemi nevidel. Hnevalo ju to. Naozaj. Tak veľmi si priala, aby bola neprehliadnuteľná. „Prosím, prosím, chcem mať inú farbu, ako hnedú. Čokoľvek je lepšie od tejto nevýraznej nudnej farby.“ Od jej úprimného priania prešlo pár dní. Žabka si skákala po záhrade a tu jej na hlavu padla malá zelená gulička. Žabka na ňu zvedavo pozrela. „Čo to tak asi môže byť? Túto vec nepoznám.“ Povedala a guličku prehltla. „Mňááááám, to je sladké!“ poskočila od radosti a našla ďalšiu guličku a ďalšiu. Milá naša žabka preskákala celý záhon a všetky guličky pojedla. Netušila, že za pár minút zožrala farmárovi celú jeho úrodu hrachu. Spokojne si hovela na hrachovom liste. Ten však až taký spokojný nebol. Keď uvidel tú spúšť v záhrade a prázdne hrachové struky, až mu žila na krku navrela. „Bodaj ťa! Kto toto porobil? Veď to bola moja celoročná úroda pripravená ísť zajtra na trh!“ Zúril farmár. „Nech z toľkého hrachu navždy zozelenieš, potvora akási! To ti prajem!“ A na priania si veru treba dávať pozor. I na slová, lebo tie sa zvyknú plniť. Niekedy hneď, inokedy s odstupom času. A keďže jedno podobné prianie vyriekla i naša žabka, ktorá chcela farbu zmeniť, čaro sa spojilo a zrazu bola z hnedej žabky zelená. Žabka od radosti kŕkala a skákala. Konečne si ju v poli všimnú a nebudú po nej sadať ši stúpať! „Ako som to múdro vymyslela,“ hrdila sa žabka. A stačilo len veľa hrachu pojesť.“ Lenže dlho sa zo svojej farby netešila. Jej život na farme bol síce na kameňoch a zemi ľahší, no na tráve je začali prehliadať ovce i kozy. Dokonca i ten pes Boro ju už párkrát poskákal, lebo ju medzi listami nevidel. Zase bola žabka nespokojná. „Ani toto nie je dobre. Teraz ma zase prehliadajú iné zvieratá,“ frflala. „Idem opäť niečo požrať, nech mám zaujímavejšiu než zelenú farbu,“ kalkulovala milá žabka. Lenže tentoraz sa prerátala. Rozhodla sa čučoriedky požrať, čo si ale farmár hneď všimol. Práve išiel okolo stromy poliať a keď uvidel pažravú žabu, už aj ju preč hnal. Zobral motyku a naháňal ju, až kým z farmy neodskákala. V strachu o svoju zelenú kožu až do blízkeho potoka skočila. Keď farmár odišiel a najväčší strach ju prešiel, poobhliadla sa. Všetko bolo sivé, hnedé a ona žabka vo vode farbou vynikala. „Konečne som našla miesto, kde ma je vidno!“ Potešila sa. „A ja hlúpa som farby chcela meniť, veď niekedy stačí zmeniť prostredie.“ Usmiala sa a odvtedy ostala žiť v potoku. Poznáme ju ako skokana zeleného, ktorý keď chce byť výrazný, býva vo vode. A ak chce mať trochu pokoj, utiahne sa do blízkej trávy, kde ho ani jedno oko neuzrie.
pustiť audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
