Bola raz jedna škola. A v tej škole bola trieda. A v tej triede bola tabuľa. Všetky deti ju rady mali. Krásne na ňu písali i kreslili. Úplne najradšej vtedy, keď na ňu mohli čarbať čo len chceli. Tabuľa sa na ne veľmi tešila. Vždy ju krásne umyli, starali sa o ňu veru ukážkovo. Navyše mala výborné kriedy, kamošky. Všetko bolo v jej tabuľovom živote skvelé ba až tabuľkové. Jedného dňa sa však stalo to, čoho sa všetky školské tabule báli. Ostali v triede samé. Deti jednoducho neprišli! Tabuľa sa trápila, veď nebol víkend! Na ten si už zvykla, a tie dva dni vždy nejako s kriedami pretrpeli. Ale teraz prešiel deň- dva a ony ostali samy! Bola zúfalá. Čo sa to len deje? Veď ani prázdniny nie sú! Hádam len deti na školu nezanevreli? Najprv čakala, no potom už aj jej trpezlivosť skončila. Potrebovala zistiť, čo sa deje! Ale ako? Pritisla sa tesnejšie k stene, hneď vedľa totiž bola riaditeľkina kancelária. Tam bol vždy ruch, stále tam niekto býval. Lenže aj tam bolo teraz ticho. To neveštilo nič dobré, myslela si tabuľa. Začala premýšľať, čo sa stalo naposledy, keď tam ešte deti boli. Miško dostal pätku, lebo nevedel násobilku. Ivanka zase poznámku, že sa bavila na hodine. Peťko nedával pozor a skončil za dverami. To ale nie sú dôvody, prečo neísť do školy. Vtedy jej napadlo, že Ivanka začala veľmi kýchať, keď učivo na tabuľu zapisovala. Aj Petra akosi nosom poťahovala. Asi budú na vine kriedy! Tie vždy deti rozkýchajú, pomyslela si a už ich aj z triedy hnala. „Choďte preč, kvôli vám už deti nechodia do školy, lebo všetky z vás kýchajú!“ Hnevala sa a kriedy vyhodila. Tie smutne odišli z triedy, ostali na chodbe a čakali, kým ich tabuľa na milosť zoberie. Na chodbe stretli myšku, ktorá poznala celú školu a jej zákutia. „Čo tu robíte, kriedy? Veď vy na chodbe nebývate…Čo sa stalo?“ Kriedy jej všetko rozpovedali. Myške ich bolo ľúto a sľúbila im pomoc: „Nebojte sa, milé moje. Ja vaše meno očistím. Neverím, že deti neprišli len kvôli prachu, ktorý sa z vás víri!“ A utekala sa pozrieť po ostatných triedach. Všade bolo ticho a pusto. Vyšla až pred školu, kde natrafila na školskú mačku. Nebála sa jej, dávno ony dve mier uzavreli, tak sa jej opýtala. Mačka nevedela, ale sľúbila, že všetko zistí. Keďže žila s ľuďmi v dome, mala viac informácií. Vošla dnu a počúvala. Dcérka Ivanka chodila presne do triedy, kde tabuľa bývala. Ležala v posteli a nosom poťahovala. „Mami, kedy vlastne pôjdem do školy?“ spýtala sa mamy, ktorá večerala v kuchyni. „Tak skoro to nebude, Ivka, veď sú chrípkové prázdniny. Aj keď ti bude lepšie, ešte ste týždeň všetci doma.“ AHA! Mačka sa potešila a hneď za myškou utekala. Všetko jej povedala, tá bežala za kriedami, ktoré zronene ležali pred triedou. Myška sa rozhodla, že to dá tabuli vyžrať. Prišla za ňou a tvárila sa, že o ničom nevie: „Tabuľa, kde máš kriedy? Prečo nie sú po tvojom boku?“ „Dobre, že sa pýtaš. Vyhnala som ich. Všetky deti rozsmrkali a tie teraz neprišli do školy!“ „Ja som ale počula, že neprišli kvôli tebe! Vraj sa im na teba zle píše, víriš prach z kried, a preto smrkali.“ Tabuľa sa zarazila- tak toto ju ani nenapadlo!? Žeby mala zlý povrch? Tak kriedy vyhnala zbytočne! „Ja hlúpa, a ja som ich obvinila. Teraz som ich stratila, nebude mať kto na mňa písať a ak sa aj deti vrátia, budem k ničomu. Bez kried nie som pre deti užitočná!“ „Vidíš, tabuľa, ako ľahko je si niečo vymyslieť a z neprávosti ho obviniť. Pričom ani nevieš, kde je pravda. I ja som si to vymyslela,“ povedala myška. „Nabudúce váž svoje slová a aj činy. Deti sa o týždeň vrátia, ale kamarátky kriedy si mohla stratiť navždy.“ A tak tabuľa dostala užitočnú lekciu. A kriedy späť svoju kamarátku, ktorá si ich odvtedy pre ich vernosť ešte viac vážila.
prehrať audiorozprávku
Ak sa vám naše rozprávky a podcasty páčia a chcete, aby sme pre vás mohli tvoriť ďalšie, podporte nás, prosím, na náš účet formou daru.
Č.účtu IBAN: SK39 8360 5207 0042 0818 2382
Suma, ktorú nám pošlete, je len na vás.
Aj vďaka tomu budeme môcť náš rozprávkový svet zveľaďovať.
Ďakujeme!
